„Ste mladučká!"- potmehúcky mi polichotil.
„Veľmi pekne ďakujem,ale nie je všetko navonok ako sazdá,mám viac ako si myslíte, som staršia".
Vzápätí sa moja ženská ješitnosť potešila, že mi tipuje ošesť rokov menej,než mám a samozrejme som nedala na sebe poznať svoju súkromnúradosť z komplimentu.
„Čo robíte?"- pýtam sa.
Nadýchol sa,líčka nadul ako kolibrík lapajúci po chuti nektáru a odvetil.
„Pracujem dvadsať rokov ako údržbár v jednom podniku,jeto moja práca."
„Fúha, to ste tam naozaj zaslúžene dlho a to Vás baví?"-prekvapene som sa spýtala akoby z inej planéty, očakávajúc všednú odpoveď.
„Viete čo baví,no mám tam čas na moju lásku,na môj chlebík".
„Počkajte,vy máte ešte druhú prácu?"- a očami som nedočkavo hypnotizovala jeho pery čo mi odpovie.
„Mám aj druhú prácu,hrám na tubu,vlastne hrával som."
Dlane jemne odsunul, prstami si prešiel po šedinách, ktorévyzerali ako chumáčiky novembrového snehu a oči sa mu zaleskli,ako keď morečaká na zosadnutie dúhy na jeho hladinu. Zostala som ticho a započúvala sa.
„Vyštudoval som konzervatórium,vždy bol môj sen maťvlastnú kapelu a hrať s veľkým orchestrom a to sa mi aj splnilo.Vysokúškolu som nedokončil,lebo viete v tej dobe sa točili estrády,chodilo sa dobývalej NDR,ostatných krajín a mali sme toho naozaj veľa.Miloval som svoje povolanie,obetoval som mu všetko a následneaj podriadil celý svoj život hudbe.Potlesk a obdiv ma hnali dopredu, na nič nepodstatnésom nemyslel, len na to ako byť najlepší a ukázať ľuďom,že to čorobím,robím naozaj s láskou a pokorou.Drel som,cvičil, trénoval,presnosť na skúškach bola mojavýsada a povinnosť,musel som si zariadiť prísnejší osobný režim.Niekedy som cvičil tak veľmi,že mi opuchli od hrania pery ažmi praskli.Keď si aj teraz na to spomeniem,mrazí ma,bolo to dosť bolestivé,ale zvládol som aj to.
„Neuveriteľné"- odvetila som a mala som neskutočnú chuťstisnúť mu jeho dlaň,kde mal toľko čiar,ako notových zápisov od Verdiho.
„Viete,vy máte všetko pred sebou slečinka,stemladá,krásna,život Vám ukáže ešte veľa tvárí a vôní.Ja som prešiel celý svet a viem si vážiťokamihy,minúty,dni.Viem ako chutí káva v Španielsku,viem akí sú ľudia v Londýne,ako Vám vedia tlieskať v Taliansku,ako sa na Vás usmievajú pri druhejvstávačke v divadle....na to sa nezabúda a to len potvrdzuje,že stemajstrom,ale len vtedy,keď sa naozaj zdokonaľujete.
Nastala chvíľka ticha,vonku sa vznášalo babie leto.Myslela som,že sa ho tospýtam prvá,ale predbehol ma.
"V mojom živote som stretol mnoho záujímavých ľudí, nádhernýchžien, ktoré mi ponúkali spoločnosť,náruč,chvíľkové poblúznenie.Je všakpravda,že ja som žil a dýchal pre jedinú,pre tú,čo bola pri mojichzačiatkoch.V tú chvíľku sa mi srdce rozbúchalo o čosi viac,nežkeď pozerávam v kinách kasové trháky.
Zdvihol hlavu,trošku sa pritiahol a pozrel priamym,alenežným pohľadom do mojich už aj tak nedočkavých očí.
„Viete aká je?"
„Je ako lúka.Keď rozkvitne farebnými kvetmi,tie farby súzakaždým iné,pestrejšie a voňavšie.Jej hlas je ako hudba,keď sa zasmeje,máte pocit,že počúvate spievať slávika tak silno a tak krásne,že sa Vám chce z toho plakať.Je to moja manželka.Bola tu vtedy a je tu aj teraz.
Prehltla som a zacítilav hrdle obrovskú hrču.
„Koľko ste spolu?"-opýtala som sa tichšie ako keby somnechcela prerušiť hudbu jeho slov.
„Drahá moja, sme spolu štyridsať rokov,neoslavujeme výročia,oslavujeme spolu to,že sa milujeme a hlavne tolerujeme aj po toľkýchrokoch,že je môj najlepší priateľ,moja pomoc,moja opora.Som jej za všetko vďačný,za jej starosť o moje deti,zato,že celé tie roky bývala sama,že ma po nociach čakávala,žehlievala mojepokrčené košele na vystúpenia, štopkala ponožky,utešovala ak sa mi niečo nepodarilo, počúvala, keďsom mal slabé chvíľky a nevedel ako ďalej.Bola tu pre mňa vždy,taká studnica porozumenia.
„Úprimne Vám závidím,je to až neuveriteľné"-odvetila som a hlassa mi zastrel.
„V dnešnej dobe už nie je takých žien,málo ktoré by zvládlito,čo ona.Veď sa pozrite....a vyceril na mňa riadok ešte žijúcichzúbkov.To je všetko čo mi z nich zostalo,dostal som infekčnú paradontózu.V tej chvíli ako sa to stalo sa mi všetko zrútilo a viem,ževeľa vecí nie je tak ako kedysi.Tak ako som hrával,už nemôžem,ale nevzdávam to,veď mám toľkoveľa, výborných žiakov,ktorým sa snažím dávať to,čo som celý môj život zbieral.Mám milujúce deti, v nich sa vidím,syna,ktorý chvalabohupo mne zdedil sluch a hráva tiež.Ale hlavne mám moju milujúcu manželku.Kúpili sme pred tromirokmi domček,síce starší,ale sme v ňom šťastní.Viete,mám v sebe úžasný pocit,že som si na na nehonašetril z hrania,i keď to stalo veľa úsilia,ale je to na nezaplatenie...zobúdzaťsa každé ráno pri človekovi,ktorý s vami bol a je.
„Ale čo,trošku som sa rozrozprával,asi máte už dosť práce a nebudemVás zbytočne zdržovať."
„Samozrejme,že ma nezdržujete,krásne sa Vás počúva,"-odvetilasom a podala mu vzápätí svoju dlaň, ktorú stisol s takou nehou a týmsvoj príbeh rozprávania ukončil........ ...
.................................gavaliersky mi otvoril dvere.....
Rozlúčili sme sa, obmotala som si šál okolo krku a ešteposledný krát sa za ním otočila.
Ale verím,že nie posledný,pozval ma na koncert,verím,že hotam bude celá sála a teším sa na to.
